Úprimné myšlienky jedného farníka na príhovor pápeža Františka

Návšteva pápeža Františka zarezonovala celým Slovenskom a z jeho zaujímavých myšlienok, ktoré nútia človeka sa zamyslieť a rásť vo svojom živote, som si vybral pár, ktoré pohli mojím srdcom a verím, že aj vašim.


Cirkev musí byť pokorná ako bol pokorný Ježiš, ktorý sa zriekol všetkého (*teol. : úplné vnútorné vyprázdnenie) a stal sa chudobným, aby nás obohatil (porov. 2 Kor 8,9): prišiel, aby prebýval medzi nami a vyliečil naše zranené človečenstvo. 

....pre mňa úplné vnútorné vyprázdnenie úplne vystihuje našu dobu aj môj život. Som tak nabitý informáciami o politike, spoločnosti a mám plnú hlavu plánov a nakoniec aj tak trávim najviac času v digitálnom svete, v ktorom som ponorený do nereálneho a umelého sveta. Preto úplné vnútorné vyprázdnenie je také dôležité, aby sme žili Boha, boli s ním a žili s našou rodinou, blížnymi v skutočnom svete plne prítomní...

 

Neprijať, alebo len slovami, Boha slabého a ukrižovaného a snívať o bohu silnom a triumfálnom. Je to veľké pokušenie. Koľkokrát túžime po kresťanstve víťazov, po triumfálnom kresťanstve, ktoré by bolo dôležité a významné, oslavované a uctievané. Ale kresťanstvo bez kríža je svetské a stáva sa neplodným. 

...áno bez ochoty prijať kríž sa náš život stáva neplodným. Ľahšie cesty nevedú k slobode...

 

Práve tam, kde si myslíme, že Boh nemôže byť, práve tam vstúpil. Aby zachránil kohokoľvek, kto je zúfalý, chcel okúsiť zúfalstvo. Aby sa naša najtrpkejšia beznádej stala aj jeho, zvolal na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

...je pre mňa ťažké pochopiť ako Ježiš mohol okúsiť zúfalstvo, ale to mi dáva nádej, že zúfalstvo, ktoré niekedy zažívam má zmysel. A nemusí to byť znak mojej slabosti, ale práve naopak príležitosť ísť viac do hĺbky...

 

V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa.

...falošný pokoj mi občas vyhovuje. Mám stálu prácu, stály príjem, určité postavenie, tak načo zbytočne vstupovať do konfliktov. Veď na povrchu všetko vyzerá dobre. A tu si uvedomujem, ako mi chýba evanjeliový oheň, ktorý ma znepokojuje, ktorý ma premieňa. Iba oheň v srdci pohne srdcom druhého...


Zdieľanie, to bol štýl prvej kresťanskej komunity: jednomyseľne zotrvávali na modlitbách, kráčali spoločne (porov. Sk 1,12- 14). Aj sa hádali, ale kráčali spoločne.

...táto myšlienka od Pápeža Františka ma úprimne teší. Lebo skutočné spoločenstvo sa musí hádať aj kritizovať, lebo by bolo bez lásky. Z lásky kritizujem, z lásky podnecujem oheň, aby sme sa posúvali, no zároveň kráčali spoločne...

 

Na záver by som sa rád podelil s myšlienkou otca Františka na stretnutí s rodinami v USA:

Rodičia nesnažte sa vytvárať dedičstvo pre svoje deti, nechajte ich ísť... oni majú svoju cestu.

Táto myšlienka pre mňa ako otca troch detí je veľmi silná, pretože stále zápasím s tým ako im zabezpečiť čo najviac ich budúcnosť. Tieto snahy však vo mne často spôsobujú , že sa až príliš často orientujem na materiálne veci a zabúdam na duchovné, ktoré viac osožia mojim deťom a aj mojej duši.